To sú slová mojej obľúbenej piesne od Avril Lavigne, spieva v nej o tom ako stratila osobu, ktorá bola v jej živote strašne dôležitá......
Ak by som vedela spievať, tak by som si ju zanôtila ja ja- avšak nechcem vystrašiť aj poslednýcj susedov čo tu zostali....Mám dôvod........Zomrela babička- teda mama mamy môjho otca. Neviem ako ostatní bratranci a sesternice, aký vzťah k nej vôbec mali ale pre mňa to bol človek veľmi dôležitý.
Starala sa o mňa od malého malička a vždy mi rozprávala aká som bola tvrdohlává a nechcela som robiť vecy , ktoré mi prikázala- ja si totiž obdoie svojich 3 rokov veľmi nepamätám....Mala 88 alebo 89 rokov skutočne pozoruhodný vek.Obdivujem a stále budem obdivovať ako sa s dedkom ľúbili prežilispolu neuveriteľne dlhý čas a ani po jeho smrti- čo bolo pred rokom a pol- ho ľúbiť neprestala.
Viete, keď odíde človek z vášho blízkeho okolia, náhle získate pocit prázdnoty, za ktorým nasleduje ľútosť. U mňa je tá ľútosť dvjnásobná- ľutujem, že som s ňou netrávila toľlko času koľko ona venovala mne a ľutujem, že som sa s ňou nerozlúčila keď som naposledy mala .....
Myslím, že teraz je už spokojná je s človekom ktorého roky milovala a má na nás dobrý výhľad.No a je nás o jedné ho menej a veď predsa sa tam aj tak raz všetci stretneme- možno je to kliché, otrepaná fráza , ale keď v srdci cítite tak silný smútok tak je to veta určená na povzbudenie vašej duše.Mne to pomáha prekonať strach z opustenia tohto sveta, strach so smrti. Trpím tým len niekedy ale je to silné už mi tak aj napadne že by som potrebovala cvokára, ale potom to prejde.
Obdivujem ľudí, ktorý sa neboja že jedného dňa to príde a nechajú tu všetko svoje , svoju rodinu milovaného človeka a tak....MOja stará mama emrela na nádor na mozgu, bola som ešte malá, no teraz si čoraz viac uvedomujem aké to bolo pre ňu ťažké. Keby sa to zopakovalo eštebraz a niekto by nedajbože znova ochorel už by som to nezniesla, znova sa pýtať tie isté otázky prečo práve ona/on, keď celý život bol čestný a neubližoval....
No osud je nevyspytatelný, ja naň verím, verím , že každý má predpísaný svoj život, ale nie som si istá či ho môže zmeniť.Ja sama beriem svoj osud a keď sa niečo stane tak to tak má byť, jasné žae sa vždy budem pýtať tie isté otázky ale to už tak má byť.
Celý tento článok možno nie je kompaktný ale písala som ho v stave beznádeje a prázdnoty, no aj určitého oľahčenia, ktoré mi poskytuje viera v to , že ak niekto odíde bude sa tam mať dobre a v prípade mojich drahých príbuzných o tom nepochybujem.ALOHA
Komentáre